Ďalšie ráno, ďalšie prekvapenie. Zobudili sme sa ako na úplne inom mieste. Ako keby niekde vysoko v horách. Všade okolo nás sa prevaľovala hustá hmla a bolo veľmi vlhko. Vôbec to nevyzeralo, že sme na dohľad tak veľkého mesta ako je Tbilisi. Keďže na doobedie hlásili dážď, tak sme sa ráno vôbec neponáhľali. Pohli sme sa až okolo pol 11.
Zviezli sme asi 10km dole do mesta. podľa park4night sme si našli platený parking blízko centra. Pri rampe som sa pýtal parkovčíka koľko to bude stáť a pán mi povedal že 30 lari. To ma trochu prekvapilo, lebo podľa našich infromácií tam v auguste bola cena 20 lari za veľkú dodávku a 10 lari za osobné auto. Tak som si po zaparkovaní dal do vrecka len pár drobných a chcel som s chlapom vyjednávať. Ukazoval som mu fotku z park4night kde bol odfotený cenník, (síce v gruzínčinte a gruzínskym písmom takže som mu vôbec nerozumel) ale aj tak bol neoblomný. Presviedčal ma že mám veľké auto a že taká je u neho cena. Tak som to po chvíli vzdal. Asi som sa ako pravý turista nechal trochu okradnúť. Cena 10€ však za celodenné, oplotené a strážené prakovanie mi však v konečnom dôsledku prišla celkom v pohode.
Išli sme na prechádzku do mesta. Najprv krásnou modernou ulicou a zrazu sme sa ocitli v rozpadnutej uličke kde sa nedalo na šírku prejsť ani s našim kočiarom. Gruzínci sú extrémne neohľaduplní čo sa týka dopravy. Chodník? Najlepšie parkovacie miesto. Prechod pre chodcov? Druhé najlepšie parkovacie miesto. A keď majiteľ auta vidí, že kvôli tomu ako zaparkoval tam nevieš s tým kočiarom prejsť tak sa na teba pozerá a keď sa ti to auto podarí konečne obísť a dostať sa naspäť na chodník tak s úsmevom do teba začne dobiedzať, že práve jeho loď je tá pravá ktorou by si sa mal ísť previezť po rieke Kura a vychutnať si krásy Tbilisi. Vďaka za ohladuplnosť a slušnosť našich šoférov na Slovensku.
Prešli sme sa centrom, videli sme niečo podobné pražskému orloju. Prešli sme sa po moste Mieru, videli sme balón, ktorý odlietal s pasažiermi priamo z námestia a videli sme tri rôzne lyžiarske kabínky. Tbilisi je podľa mňa mesto kabíniek. Jednu starú, fakt takú ešte z 1990teho podľa mňa. Druhú modernejšiu, odhadujem tak z roku 2015 a jednu ešte nedostavanú, ktorá bude viesť priamo z centra mesta s medzistanicou až do obrovského hotelového komplexu nad Tbilisi, ktorý ešte nie je dokončený.
Prechádzali sme aj okolo termálnych kúpeľov, ktoré sú v Tbilisi veľmi známe. Sú v centre mesta, napoly pod zemou. Dali sme si drink, konečne sme ochutnali miestne víno. Bolo prekvapivo dobré. Na to v akom podniku, v akej turistickej časti mesta sme boli, to bolo prekvapivo lacné.
Cestou naspäť k našej obývačke sme sa ešte zastavili v reštaurácií. Neviem vyhodnotiť či bola turistická alebo nie, lebo bola naozaj v bočnej uličke. Menu a čašníka mala však aj po anglicky, takže predsalen asi bola turistická. Dnes sme si nedali Khinkali. Dali sme si hruškový šalát a výber druhého jedla sme nechali na veľmi milú obsluhu. Ukázalo sa to ako dobrá voľba, vybral nám mäso s obrovskými kúskami zeleniny s podivuhodnou omáčkou ktorá veľmi vzdialene pripomínala teryaki ale asi to bolo niečo iné. Bolo to však veľmi chutné. Pri platení nastal problém. Čašník sa veľmi ospravedlňoval, že napriek tomu, že na dverách mali nálepku VISA sa bohužiaľ nedá zaplatiť kartou lebo sa mu pokazil terminál. Ja som zistil, že ráno keď som išiel platiť parkovné a chcel som sa tváriť, že nemám dosť peňazí som pravdepodobne zabudol väčšiu časť hotovosti v aute. Tak som tam nechal Veroniku a Oskara nech si dajú dezert a ja som išiel do auta pre peniaze. Peniaze som tam však nenašiel. Zobral som aspoň eurá. Obed mal stáť 110 lari, čo je cca 39€. Nás stál nakoniec kvôli mojej nešikovnosti 50€, a to ešte nepočítam všetky naše gruzínske peniaze čo som niekde stratil.
Z Tbilisi vyrážame okolo 15:30, potrebujeme natankovať, ak cestou zbadáme autodiely kúpiť zdvihák a ešte si naplniť aspoň vodu do fliaš na pitie. Jedinú z úloh, ktorú sme splnili bolo tankovanie. Autodiely sme nenašli a ani jedna studnička s údajne pitnou vodou, ktorú sme mali po ceste sa mi nezdala dostatočne presvedčivá na to, aby sme z nej pili.
Mierime do Vardzie, ďalší z bodov, ktorý by sme chceli navštíviť z našej mapy. Potom sme mali v pláne ísť do Arménska. Cestou z Tbilisi nám však pípla správa že v Náhornom Karabachu začali prebiehať boje… Aj keď to nie je úplne na území Arménska, večer si študujem mapu, trocha histórie tohoto konflitku a rozmýľam, či nám to stojí za to tam pokračovať z Vardzie (ktorá je ešte v Gruzínsku) ako bol náš pôvodný plán alebo sa do tohoto kúta sveta ešte niekedy budeme musieť vrátiť…
Dnešný blog opäť zverejňujem bez jazykovej korektúry od mojej ženy, ktorá opäť už spí. 😄
