Zobudili sme sa po výbornej noci na pláži. Oskar prvý, okolo 5:50, samozrejme zobudil aj zvyšok osadenstva. Resp. ja som sa otočil na druhý bok a spal ďalej, Veronika vstala. Kým vyšlo slniečko a auto nám este robilo tieň, spravili sme si praženičku s chlebíkom a len tak sme oddychovali na nie príliš vábnej pláži
.
Okolo 9 prišiel pán s tromi ženami v čádore (hijáb, v ktorom žena má zakryté celé telo okrem tváre). Pri ich príchode ani nepozdravili, len prešli okolo a začali si rozkladať stan. Po asi hodine, keď sme dojedli a umyli riady, zrazu prišiel pán odvedľa a doniesol dva turecké čaje a tri kúsky bábovky, s tým že by si chcel požičať Oskara a ísť ho ukázať svojim dcéram. Na ruky sme mu ho nedali, ale išiel som s ním aby sa mohli pozrieť.
Včera večer nám konečne prišiel potvrdzovací email, že nám posielajú volebné obálky na miesto podľa nášho výberu. Objednávali sme ich v nedeľu a dúfali sme že v pondelok, najneskôr v utorok ich pošlú ale zabudli sme na dva slovenské sviatky a tiež sme nevedeli, že v Turecku je jeden voľný deň. Čož znamená, že prídu o dosť neskôr ako sme si mysleli.
Zbalili sme camping a vyrazili sme smerom mesto Gerde. Prešli sme z pobrežia do vnútrozemia ku mestu Adapazan. Nakoľko more bolo nič moc a všade neporiadok, tak sme sa rozhodli stráviť čakanie na obálky aspoň nejakou prospešnou administratívou. Pranie, upratovanie, úprava blogu atď….
Vybrali sme si kemp podľa recenzií na Park4night, ktorý by mal mať aj práčku. Platilo sa pri vstupe cez bránu, ktorá viedla akoby do zábavného parku. Celý kemp sa rozprestieral na dĺžke asi 1,5km na pobreží jazera. Zaplatili sme na vstupe 60 lír (cca 2€) a vybrali sme sa na prieskum. Všade milión lavičiek, ohnísk a krbov. Turci milujú piknikovanie a veľmi často chodia piknikovať. Vidno to aj popri cestách a skoro na každom mieste, kde sme spali, bolo vždy ohnisko. Kemp sme prešli celý, videli sme asi 3x budovu s WC, ale žiadnu práčku.
Pri jednom WC bol pán, ktorý vyberal peniaze za vstup. Ja odvážny, že sa ho idem opýtať na práčku. Zobral som si telefón, vygooglil som obrázok automatickej práčky, v prekladači preložil do tureckého jazyka automatická práčka. Nepochodil som ani s jedným. Ujo pravdepodobne nevedel čítať, a keď som mu ukázal obrázok automatickej práčky, tak začal naznačovať kakanie a volal ma ďalej za sebou do priestoru WC. Nuž, asi sme sa nepochopili….
Dopadlo to tak, že sme sa skúsili na práčku opýtať ešte pána ktorý vyberal vstupné, ale ten nás poslal do vedľajšieho kempu.
Nakoniec sme vo vedľajšom kempe aj skončili. Ale nie hneď vedľa čo bola len nesympatická rovina bez kúska tieňa, ale vlastne o dva vedľa. 😃 Po anglicky sa tu dohovoriť nedá nikde, zafungoval prekladač, domýšlanie si a pritakávanie hlavou s úsmevom na tvári.
Na vstupe do kempu nás víta mladá asi 15 ročná slečna, oblečená ako klasická teenagerka a chlap v najlepších rokoch, ktorý Veroniku pozdraví až potom, čo sa mu ona prihovorí ako prvá. Vyzerá byť stále nahnevaný a neusmieva sa.
Po príchode sme si hneď rozložili kemp, aby sme si mohli čo najskôr uvariť obed. Zhodujeme sa ale na tom, že v tomto teple sa nám jesť nechce a tak si z chladničky vyberáme len gintonic v plechovke. 😃 Vonku je 34 stupňov, Oskar začína byť nervózny. Mladá slečna nás príde pozvať, aby sme si sadli k ním na terasu, že je tam príjemnejšie.
Medzičasom Veronika dala prať, uspáva Oskara a ja chvíľu pracujem a odpisujem na emaily. Keď sa nám zdá, že pri aute by mohlo byť príjemnejšie, ideme k autu. Na 17:00 sme si dohodli večeru v reštaurácií, variť sa nám nechce. Podľa informácii od slečny by sme za dve porcie mali zaplatiť 15€. Uvidíme aká bude reálna cena keď nám dajú ráno vyúčtovanie. Jedlo bolo chutné a cítili sme sa tam príjemne.
Pomaly sa schyľuje k večeru a komáre začínajú svoju akčnú nočnú šichtu. Mysleli sme si, že sme sa na Turecko pomaly aklimatizovali, ale mýlili sme sa. My, čo chodíme spať so sliepkami a Oskarom (rozumej cca 20:00), si pri uspávaní Oskara uvedomujeme, že Turecko je na nás veľmi hlučná krajina. V čase kedy my ideme spať, oni začínajú žiť. A je jedno či ste v meste alebo na vidieku. Navyše školský rok im začína až 11. septembra.
Nakoľko spíme pri jazere, ktoré je dostupné verejnosti, tak aj cesta rovno za našou spálňou je hlučná ako piatkový žilinský Bulvár. Fotobunka v kempe (opäť nad našou spálňou) občas zasníma autá na ceste, zasvieti v priemere tak každých 5 minút. Do toho počúvame večerné moslimské motlitby.
Takže asi viete aké máme volanie po horách a samote.