Ranní ptáče dál doskáče … alebo máš dieťa a budíme sa ako obvykle okolo šiestej ráno. Teda Oskar to na mňa skúšal už pred piatou, ale rozmyslel si to a ešte na chvíľu zaspal. Ja sa zobúdzam s celkom veľkou nádchou a bolesťou hlavy. Rýchle raňajky a šup na cesty, čaká nás predsa dobrodružstvo.
Na ceste sme už pred ôsmou hodinou ráno. Internet nám funguje veľmi slabo, vyberáme sa hore bez navigácie. Včera nám navigácia od miesta, kde sme spali na najvyšší bod Abano Pass (najvyššie položený priesmyk v Gruzinsku) písala približne 20 km a 1 hodinu cesty. Vyšli sme to za približne 1 hodinu a 45 minút.
Po ceste sme mali pár zastávok. Hneď na začiatku stúpania sme púšťali ovečky, ktoré sa z hôr pomaly sťahujú na zimu dole do dedín.
Niekde na polceste (nie tej na Vlčincoch) stretávame domáceho Gruzínca s otvorenou kapotou. Lámavou ruštinou sme od neho zistili, že mu tečie benzín až tak že celý vytiekol, ale už je pomoc na ceste. Domnievame sa, že tam už bol celkom dlho, lebo bol uzimený a pomoc bola v nedohľadne.
Tesne pred vrcholom Abano Pass púšťame ďalšie stádo kráv s piatimi pastiermi a zároveň aj Buchanku s materiálom.
Dosahujeme vrchol Abano Pass a sme asi v polovici cesty do dedinky Omalo. Máme krátku pauzu, aby sme sa ponaťahovali, spravili pár fotiek, a aby si oddýchlo aj auto.
Spolu s Maťom sa zhodujeme, že to nebolo také nebezpečné a neprejditeľné ako sme sa dočítali na rôznych fórach. Miestami sme museli prejsť cez riečky, ktoré vytvorili padajúce vodopády (v noci aj pršalo). Len to bolo veľmi strmé, kľukaté a celkom únavné. Niektoré staršie zničené úseky opravili už natrvalo nakoľko aj tu stavajú novú cestu, aby aj táto destinácia bola dostupnejšia turistom s klasickými autami.
Ďalej naše cesty smerujú do Omalo cez priesmyk Torghva Pass, kde by sme na úseku približne 30 km mali zostúpať asi 1 000 metrov. Čo neznie úplne zle, kým sme nezistili, že najstrmšie klesanie je na prvých 5 km asi 700 m a zvyšok klesania sa tiahne dlhou dolinou popri rieke. Problém nie je ísť dole, ale zajtra ísť tým stúpaním naspäť.
Tu nás prekvapujú celkom strmé vracacie sa zákruty a neskôr aj blato tak do tretiny kolies. Po včerajšom daždi sa aj zosunul svah, a tak sa míňame s bágrom (teda asi to bol báger).
Po približne piatich hodinách, aj s prestávkami, sa dostávame do cieľa. Akosi nám po ceste vyhľadalo a hneď si zohrievame obed a užívame si pohľad na kaukazské vrchy bez jediného obláčika.
Keď tu zrazu… chcem spraviť nejaké fotky… a zistím, že neviem nájsť telefón a naposledy som ho mala v ruke tak pred 5 hodinami na vrchole Abano Pass. Maťo sa mi pokúša dovolať, samozrejme mám tichý režim. Skúšame ho pozrieť v zariadeniach cez Find My, naposledy pripojený na WiFi na Abano Pass. Skúšame ho prezvoniť cez Find My, nič. Na našej WiFi pripojené iba dve zariadenia, Maťov telefón a tablet. Moje hodinky samozrejme vybité (nebudem spomínať značku hodiniek 😃). Nič teda, balíme všetko, ideme sa vrátiť a dúfame, že poctivý nálezca umiestil nález do malého café na vrchole Abano Pass.
Moje hodinky sa medzičasom trochu nabili a našťastie sme telefón našli v aute. Niekde medzi sedačkami a nábytkom. To Viano záhadne papá veci.
Po menšom stresíku Oskar hneď zaspáva. Maťo medzitým odpisuje na pár e-mailov. Neskôr sme sa išli prejsť priamo do dedinky Omalo, do hornej časti. Domáci sa už pripravujú na zimu a dokončujú posledné veci a úpravy pred príchodom zimy.
Zvyšok večera trávime v aute. Vonku je veľmi chladno, asi si celú noc budeme kúriť, aby sme nepomrzli.
Dnešná štatistika:
60km na jednotke, tri krát sa mu podarilo zaradiť dvojku.
čas čistej jazdy 4h.
priemernú spotrebu napísalo 24l/100km. Ja mu neverím. Prisahal by som že včera večer som mal v nádrži 7 paličiek z ôsmych, v Omalo už máme ledva štyri.
